Akých chýb sa vyvarovať, ak chceme byť pre dieťa prirodzenou autoritou?

Prirodzenou autoritou v tomto prípade rozumieme nadradenosť a prevahu rodiča, ktorú deti rešpektujú.

Nie preto, že rodič je skúsenejší a zrelší. A taktiež nie preto, že rozumie mnohým veciam a vie ich vysvetliť. Základom je jeho správanie a rodičovský prístup.

Zaujíma sa o svoje deti, o ich radosti a žiale, o ich názory a prejavy. Prejavuje im lásku, ale zároveň stanovuje hranice správania sa, mantinely, v ktorých sa môže dieťa pohybovať.

Hranice a pravidlá budú deti pokúšať, ale práve v tom je sila rodiča, že bude na nich trvať. U detí to potom vyvolá pocit, že rodič má jasno v tom, čo od nich chce a nie sú to len jeho náladové príkazy.

Byť však prirodzenou autoritou nie je jednoduché. Nájsť tú správnu hranicu medzi vytváraním mantinelov, v ktorých sa môže dieťa pohybovať a jasnými a dostatočne voľnými hranicami je naozaj ťažké. 

Svojím správaním, prístupom a osobným príkladom má však rodič najväčší vplyv na to, ako ho budú jeho deti vnímať a či bude pre ne prirodzenou autoritou. Uvádzame preto niekoľko nesprávnych spôsobov vytvárania rodičovskej autority.

Nesprávne spôsoby vytvárania rodičovskej autority:

• utláčanie – vymáhanie si autority krikom, bitkou a vyhrážaním pre každú maličkosť. Atmosféra strachu sa prejaví v povahových nedostatkoch a negatívnych vlastnostiach takto vychovaných detí.
• odstup – zaneprázdnenosť rodičov, či už pracovná alebo mimopracovná, nevhodne vplýva na ich vzťah k deťom. Rodičia nemajú na deti čas a nevenujú sa im, preto im len ťažko budú rozumieť.
• domýšľavosť – rodičia bojujú o svoju autoritu u detí vychvaľovaním a vyťahovaním sa skutočnými alebo vymyslenými úspechmi, spoločenským postavením a majetkom. Ak to dieťa prekukne, stratíte jeho rešpekt alebo sa prispôsobí a stane sa z neho namyslený povýšenec. 
• moralizovanie – moralizovanie rodičov postavené na subjektívnej neomylnosti sa prejavuje neustálym napomínaním a kritikou, čo sa deťom skôr či neskôr sprotiví
• prehnaná dobrota – neustále preukazovanie lásky zo strany rodičov a vyžadovanie od detí, aby aj oni všetko robili z lásky k rodičom. Pestovanie sentimentálnosti a budovanie autority na nezdravej láske vedie k neúprimnosti a pretvárke. Deti zistia, že aj predstieraním lásky môžu získať výhody.
• podplácanie – kupovanie si poslušnosti sľubmi a darčekmi. Odmeniť ich za niečo príležitostne je správne, ale nie za veci, ktoré by mali byť ich povinnosťami.
• nejednotnosť vo výchove – ak jeden rodič je v určitej veci nezlomný a trvá na svojom a ten druhý je zhovievavý a povolí to, potom sa nečudujme, že deti chytračia a skúšajú. Môže to v konečnom dôsledku kriviť charakter detí.
• puntičkárstvo – puntičkársky rodič chce mať za každých okolností pravdu a neberie do úvahy záujmy, žiale a potreby svojich detí. Chcú, aby ich každé slovo brali deti ako zákon.
• priateľstvo – chcú byť deťom viac kamaráti ako rodičia, čo autorite rodičom určite neprospeje. Deti potrebujú vzory a vodcov.
• povoľnosť – všetko deťom dovolia, dokonca všetko prispôsobujú deťom a nechajú, aby s nimi deti postupne začali manipulovať  

Tieto nesprávne postoje znižujú rodičovskú autoritu v očiach detí. Čím budú väčšie, tým menej budú prikladať váhu vašim slovám. Budú si vytvárať vlastné názory, na ktoré bude mať rodič stále menší a menší vplyv.

Ak teda chcete, aby vaše čoskoro dospelé deti brali vážne to, čo im hovoríte, vypočuli si váš názor a radu, tak vám nič neostáva, len sa pre ne stať prirodzenou autoritou.

Čo na záver?

Nielen deti sa učia od rodičov, ale aj rodičia sa učia od svojich detí. Tak, ako hovorí tento výrok od neznámeho autora: „Deti prichádzajú, aby nás naučili všetko, o čom sme doteraz ani netušili.“

Babysitting Košice

Čítaj súvisace články: 
Výchova detí v duchu väčšej slobody alebo vedenie prirodzenou autoritou?